:::
Tento mesiac sme s Martinom E. Kyšperským pripravili 4 piesne a scénickú hudbu pre predstavenie brnenskej JAMU – Ateliéru výchovné dramatiky neslyšících. Išlo o Abecedu, v ktorej spoločne s dramatickou znakovanou abecedou boli tanečné čísla i prednesené básne. Zároveň sme spoluvytvárali hudbu do známeho Erbenovho Zlatého kolovrátku.
Ďalšie reprízy sa chystajú najmä v Brne v roku 2013.
:::
Pokus zachytiť sa slov, keď na ne nejde zavesiť význam, príliš hlboko skrytý v tajomstve brieždenia.
Po rozhovore s mojím ukrajinským priateľom Ihorom sme skonštatovali, že sa nemusím báť hory, pretože som vták štyroch foriem. Slovo лелека (bocian) je ukrajinsky v ženskom rode, je to vták, ktorý v svojej belobe spáva postojačky na jednej nohe. Slovo крук označuje havrana i krkavca, vtákov z iného sveta. A známy соловей (slávik) je ochotný si vyspievať dušu i telo…a сова (sova) – zvestuje, kedy začala noc.
:::
Zo svietiacich žltých kvetov
za šera
budím sa do dňa,
budím sa do noci
:::
крук лелека сова соловей
krkavec bocian sova slávik
som ránom, obedom, večerom
som jarou, letom, jeseňou
som zimou
vták letiaci nad horou
nejasného prebudenia
:::
Neotupela som.
Len som prestala čakať.
Po ránach, keď sú okolo priateľské hlasy
sa usmejem na to šťastie vedľa mňa,
na slovko ASI
:::
Moja vlastná rýchlosť ma prekvapila,
aj tá konská sila pod kapotou
Nohy do večerného vetra
točili niečo o rovnej rieke
a černiciach, čo dozrievajú
:::
Zaťala som čakan
do toho večného čakania
Nechcem vysvetlenie, ani odpoveď,
ani príchod, ani západ slnka nad Brnom
Vtedy je mi akosi otupno,
keď cítim vlhkosť zeme
pod vysokými lúčnymi kvetmi
v Královom Poli
:::
Mala som sa vynikajúco v Obořici a v Slatiňanoch – ďakujem všetkým za veľmi odpočinkový víkend, za darčeky a stretnutia. Za koncert!
Niet nad to, keď vás ráno zobudia kone.
:::
Šumí, šumí, šumí vietor. Preskupuje všetko, čo ležalo len tak ladom. Čo ležalo roky úhorom.
Ten úhor sa vlní, vysiela šoky, komunikuje, drása vodu. Onedlho vycestujem. Ďaleko od všetkého nemožného k tomu vysnívanému za horizontom.
Zajtra hrám na festivale Obořice Jedna báseň.
:::
A tak cestu viniem k dreveným kostolíkom a karpatským stráňam niekam na ďalekom konci mojej rodnej krajiny. Chcem vyraziť na cestu, z ktorej niet návratu, lebo vedie stále iba ďalej. Do špirály a z nej zase von, za slnkom.
Za oknom stále býva to leto, na ktoré dlhé roky čakám.
Ryjem do zeme, nepoužijem čakan. Som len had, čo sa vyhrieva v júlovom slnku, poklady sú vnútri zeme a my im nerozumieme, len o nich snívame.
:::
V predsieni stojí bicykel,
posledný kus, ktorý odišiel
na novú adresu
S vetrom opreteky jazdí bývalý muž,
už o nič nejde,
je a bude prvý
:::
S večerom si neviem nič počať,
keď veci končia,
nie je treba zaťahovať závesy,
ale otvoriť okno
Piatkové zvuky a očakávanie
príchodov
:::
Blízka búrka,
blízka lipa,
prišiel si ku mne
Namiesto snov sa niekedy bdie,
čaká sa na to, čo nebude
Bodľačie, trate do rozličným smerov,
tie zhrdzavené aj zatvorené
Všetky si dnes pamätám,
keď odchádzaš na cestu
:::
Roztriedim, čo si beriem
a čo si mi dal na dve strany
Koľkokrát vietor a mráz
objímali moje líca?
Koľkokrát sa listy triasli o strom
a zem ich vyvážila?
Niekde v čiernej hornine
na dve strany
zlatá žila
Žila
:::
Ráno sa nebudím,
nie je z čoho zaspať
Myšlienky majú svoju rýchlosť,
riadia noc, nešetria mesačným svetlom
V posteli sa mrví niečo vo mne,
nechce sa nechať učičíkať
Čaká na svoje meno
:::
Sanitka zakňučí
Starý opustený pes
zodvihol z vozovky
zlomenú kosť
A k tomu táto horúca jar
Tak odrazu!
