:::
Si čierny kal,
čo vo mne sadá,
najmä keď vypnem svetlo
a zacloním zrenice
Nedokážem ťa odohnať
Prechádzaš sa vo mne
a berieš si ma so sebou všade
tak samozrejme,
akoby som nikdy neodišla
Pusti mi ruku,
bývaj iba u seba
Vytiahni zo mňa háčik
a hoď ma do vody
temného bezobsažného spánku
Usadeniny tvrdnú
do večnej skaly
