Ľubica Christophory.sk

:::

Vravíš mi: Odíď!
(Odpáľ! Vypadni! Choď spať!
A moje čierne oči tomu nemôžu uveriť.)

Soľ zasyčí
a rany sa rozsvietia krvou

Na arktickej kryhe
svojimi svetlomodrými

studeno páliš

Priamo na mňa,
ostro

:::

Náhle ti stvrdne telo,
keď ti zabehne kosť mojich slov
priamo do gágora

Si cudzí a vo mne zvoní na poplach
tá odsúdená,

ktorú toľko pranieroval
ten krutý, nemilosrdný pán

- si to ty

A z istoty je jasné iba toto:

Už nikdy viac,
už reagujem na alarm,
už si pozor dávam

Už neprijmem tvoj balvan

:::

Som priamy spoj,
priamka,
rovná a pichľavá čiara

Zabáram sa ti do útrob,
vyťahujem srdce

a fascinovane hľadím 
na jeho odhalenosť

Ale most,
ten sa buduje ťažšie

Keď ešte trocha zosilniem,
začnem

:::

Ako ťa nechať lietať
a pritom ti nepristrihnúť krídla?

Bude do domu zatekať,
keď sa odkryje škridla?

:::

Kráčaš po mne ako slon v porceláne
a každá črepina ma láme:

Jedna z nich ľutuje, že si rozbitý,
druhej steká slza

po líci bábiky

A tretí úlomok iba leží,
čaká na teba

Či príde útok nehy

:::

Niekedy mám dosť,
nevidím dôvod na radosť

a oči mám smutné a mútne

Stiahnem sa, zabalím, utnem…

Dnes nesiem svoje náklady sama
do neznáma

Nebudem otvorená, ani priama

Petrovi

:::

Necítiť k tebe nič,
to akoby do ihly nevošla niť,
ostala by deravá, prázdna

Necítiť už k tebe vôbec nič,
to akoby cvičená opica sa nezasmiala,
ostala by zamračená, 
na mieste by stála

Necítiť už k tebe nikdy vonkoncom nič,
to akoby bič nevydával zvuk,
akoby srdce pri tlkote nehrialo,
ostalo by bez krvi, bledé

Cítim k tebe všetko,
čo, bolo, je a bude

V nehe

:::

Strieborný prsteň schovávam do komory,
pod chlopňou mäkko a s láskou
ho zakrútim do klbka

Navždy so mnou budeš spať:

milenec, manžel, muž aj brat

V krvi mi vždy potečieš riečišťom 
dvoma jasnými prameňmi,
ktoré sme s Božou pomocou stvorili:

toho ivANJELA z našich sŕdc

Nikdy nezanikni,
navždy buď

:::

Cítim k tebe všetko

:::

Našla som muža

A chcem ho stále,
už aj nech je tu!

Vie zrýchliť môj tep,
vie mi zmraziť žily

Akoby už naveky sme spolu žili
v zrýchlených medzičasoch,
v prepletených hlasoch,
v sopránoch aj basoch

Našla som muža,
čo sa nebál rozraziť dvere
a pozvať ma späť do života

Ľubica, vitaj!

:::

Niekedy sme opustení

Každý na vlastnej, studenej planéte

Občas ku mne nikto nesmiete,
dvere sú zatvorené,
zatmelo sa,
umrela hviezda

Osamelo v rakete lietam,
krúžim po tvojom orbite

Niekedy mám srdce rozbité
a ty si ten, čo ho zbiera

Niekedy som osamelé, 
zamrežované zviera

:::

Tak sladká manna -
byť tebou objímaná

na púšti

Už ma nikdy nepusti

Prevládajúci pocit:

otočiť kľúčom v zámke,
vysmiať sa taške,
ktorú uniesol vietor

“Kam chceš ísť?”

To ja som ten vietor
a neviem nič.

:::

Zatiaľ sú to oddelené svety

Deti a kde ty
a ja sa váľame v perinách

Zatiaľ prevláda strach

Keď slnko zavrie dvere, 
ponechaná sama sebe

Vytriezviem