:::
Už len ako studená ryba
mi vykĺzneš z rúk
a niekto iný si ťa odnesie domov
na vianočné sviatky
A to bude tvoj koniec
Vytrhla som srdce zvona,
zbytočne ma budil v noci
No hruď je odvtedy prázdna
a len sádrový odliatok mňa
sa túla sem a tam
Sem a tam
Ešte si tvoj hlas pamätám
:::
Si čierny kal,
čo vo mne sadá,
najmä keď vypnem svetlo
a zacloním zrenice
Nedokážem ťa odohnať
Prechádzaš sa vo mne
a berieš si ma so sebou všade
tak samozrejme,
akoby som nikdy neodišla
Pusti mi ruku,
bývaj iba u seba
Vytiahni zo mňa háčik
a hoď ma do vody
temného bezobsažného spánku
Usadeniny tvrdnú
do večnej skaly
:::
Niečo so mnou robia:
tie podvečerné žlté pramene svetla,
ktoré mi obmotajú a zviažu ruky
Niečo so mnou robia:
ramená chladnúce,
keď nastane augustová tma
Niečo so mnou robí:
tá nenútená blízkosť
zdieľanej lavičky
Niečo so mnou robia:
tvoje nedotýkajúce sa ruky,
tvoje nedotikajúce ty
:::
Nepíše.
Stratila sa mlčiaca ryba
v hlbine mimo sietí
Cez tie odtiene hnedej a šedej
už nevidím na hladinu
Len tie kamene sú studené,
sú také klzké
:::
Píšem mu v noci, pred spánkom
i tesne po ňom
Píšem čistou vodou, jasným ohňom
Po búrke tečú potoky
vedľa obrubníkov
V jednom z nich sa kotúľa
červená bobuľa
Na všetko som zabudla:
Horím a píšem mu pred spánkom
i v ňom
Z kanála všetko, čo sa hrnie von
:::
V paralelnom svete sú jablká zelené,
majú jasné kontúry aj odtiene
Útržky rozhovorov zhltne živý plot,
komár ma pichne na sweet spot
A potom sa v tichu nedotknem
ani jedného plodu
Iba som
:::
Drží ma za pás ruka stolára
veľkou plochou,
po ktorej sa môžem prechádzať
sem a tam, nevedno kam
Čo je pod nechtami?
Čo vyrylo všetky tie dráhy?
Prikladám líce k studenej dlaždičke,
ale viem, že neochladne
Na námestí tejto dlane
poznám iba ohrievanie
:::
Prišli a odišli vlny,
ale ty si mi splnil sen o prílive
a predstavy ohnivé
o pokračujúcej ceste
Celé roky stálo cesto pod plachtou
a čakalo na upečený chlieb
Kyslo, kyslo, kyslo
Tak otvorím pec
a zahrejem sa naším ohňom,
popálim si prst
Ešte nemá čo zhorieť,
ešte sa len kochám
Ešte stále neviem piecť
:::
Fotografov prst neomylne
symbolizuje túžbu autora dotknúť sa
príjemcu zobrazeného diela
na citlivom mieste
na citlivom filme jeho kože
Fotograf sa dotýka, pretože môže
:::
Zase sú tu
Kľukaté cestičky po periférii mesta
ako zobudené hady,
keď hrejivé slnko zašlo
a treba sa skryť
Možno sa iba posunul tieň
nepozorovane o krok vedľa
Ale všetko vyzerá úplne inak,
celkom inde hľadám to chýbajúce ohnivko
Aha, zase tu je
:::
už som vysmädla
a do prázdnych pohárov napršalo
Lipy voňajú
a tak lipnem na tom stratenom
a nájdenom
v tom známom a terajšom,
na zvláštnej strane kalendára
Ešte som sa neohriala,
ani neochladla
