Ľubica Christophory.sk

:::

Martine T.

:::

Načrtla vrelosť
slnečnou rukou

Vidí proti žiare
obrysy toho,

čo skutočne zaváži

Nežná matka
v oslnivej vitráži

:::

Ešte, než na mňa položíš ruky,
je sladké nevedieť
a všetko môcť

O chvíľu hladinu
pretrhne tieň
dopadajúceho kameňa

Tvoje ramená sa oprú do vesla

Je len na mne, čo chcem,
aby som si odniesla

:::

Priama komunikačná linka:
a už to vo mne zvoní, cinká

Prepojené horúce drôty,
napätie, šumenie, hroty

Povedz mi do ucha, čo ti napadne

A ja to urobím
dôkladne

:::

Lúčim sa aj vítam

Všetkým nitkám vravím
hlasné ÁNO

Leto ma ovanulo 
známym prievanom

Nič nebude po starom,
voda kameň poruší

Zamotám sa až po uši
do nového života

Sviežu, čerstvú
vytvor ma

:::

Zmiluj sa nado mnou

Je tu tak vyprahnuto a sucho,
stojím s natiahnutou rukou

Zaprš
Jednu hrsť lupeňov

Pokrsti ma ňou,
sladkou pivonkou

Keď sa večer ochladí,
buď celkom bezhlavý

:::

Si hmatateľný, trojrozmerný,
nemusím sa ťa dotýkať, 
aby si existoval

Plný obal

V hlase máš hlbiny aj zákruty,
odvíjaš sa,
pootváraš vrátka

Nemusím mať závrat
ani sa cítiť vratká

Len obrysy, radosť
hladkám

:::

Nech si v záplave nehy
telo zapláva,

keď je rieka boľavá

Ľahkosť nech ťa nadnesie,
oviniem ti zápästie,

čo tíši moje rany

Sladké jablko
máva dozvuk plánky

:::

Som mimoriadne plodná:

Tak všetko do dna, do dna,
do dna!

Som mimoriadne zrelá,
neriadená strela

Trafím, aj keď vedľa,
nejde prestať

Musím mieriť na cieľ

A tak idem a idem,
len aby sa našiel!

:::

Aj fatálne ženy
nosia tepláky

A tu šnúrku rozviaž mi,
nech mi spadnú šaty

Nech som odviazaná,
nech obviazaná rana dýcha

Aj fatálne ženy
občas pri srdci pichá

:::

Na konci každej bodky:
modrá tma

Keď si ma dočítal, obráť ma

Veriť mám, veriť viem
Čiernu súkam z temných dier

Na konci každej vety
obráť ma

Aby ma nezviedla modrá tma

Veriť mám, veriť viem
Z dvier strach

Kade smiem?