Ľubica Christophory.sk

:::

Zo zamotanej priadze

sa vzor neukáže

:::

Šedé srdce bežca
vyžmýkané z potu

so svalmi,
na ktorých je treba pracovať,

s únavou preplnených komôr

Predsa len otváram chlopne
ako žiabre ryby na suchu

sa trhnutím
nenadýchnu

:::

Vysypali sa jablká
pozbierané malé a nezrelé

Zdá sa,
že si nepochopil ich tvar

iba si sa opájal ich guľatosťou
a leštil ich povrch

Jesť ich nebudeš,
je nad slnko jasné,
že ho už nikdy neuvidia

Na ten pád zabudnem,
zapisujúc do pamäte časy zbierania

:::

Už ich nesfúknem,
lebo prvé odleteli s topoľmi do krajiny

Korene sa nedajú vytrhnúť
a pri tej záplave žltosti

ani nechceme

:::

Pomaly dvíhaš závoru

Prechádzam pomaly kovové čiary
pamätajúc si ten pravidelný zvuk

oslepená blikaním
raz áno, raz nie

Prejdem povolenou rýchlosťou,
nohou prelomím novú krajinu

:::

Iba ty, iba ty, môj vietor jediný
si zo mňa učinil

svoju nežnú Marilyn

:::

Pod železničným mostom
je treba utíšiť rozpískané steblá trávy,

usadiť letiace semená topoľov
a ich prílišnú ľahkosť

Prst smeruje milimeter sem,
milimeter späť

Upokojíš ten idúci vlak,
preletí nad poľom

Nevieme, čo na ňom rastie,
ale neprestajne to polievajú

:::

Nepokojne sa kývajúce
kvety gaštanu pred dažďom

majú tvar stojanu

:::

V bazéne s výhľadom na mesto
sa položím na chrbát

a ani chvíľu nevnímam strop,
ani hĺbku podo mnou

Viem, len že nanajvýš
narazím do teba
v náznaku rozmeru,

v náznaku hranice

Idem dozadu, idem späť

Neviem, ktorá kvapka je potom moja,
ktorá dopadla zo stropu

Para je všade

:::

Zo steny bez omietky
vytiahnem tehlu
a je celá zarastená kvetmi,

zo strany, ktorú nevidieť

Rastlina je na umretie,
ale stále začína nový a nový

život do vnútra steny

:::

Cítiš ten tvar na obrubách hrán
a nikdy to po tom poťažkaní

už nie je to isté,
tá zasutá kniha
v druhom rade police

Je to od očí
prísť až po líce

Na krivke sa zastaviť,
spomenúť na hranu