Ľubica Christophory.sk

:::

Stúpam vlastným slovám na chvost,
vyšmyknú sa mi z rúk ako ryby

A dávam nimi kľúče,
aby si ma zamkol,
aby som nevošla

V noci potom prasknem,
otvorím obrazy blúdiace nami
a posunujem vagóny

A je mi jedno kam a je mi jedno kam

Dávam a dávam
povelom Zastav

voľno

:::

Sledujem ťa stavať hradby
okolo poslednej nedobytej bašty

Stavanie hniezda z hliny
s malým otvorom,
postupne a po stebielku

Stojím pred domom
a prší na mňa,
obdivujem vykonané

Veď vtáky nepokojne
lietajú len pred búrkou

:::

Úprava nedávnej básne

:::

Na oblohu fúknem ešte
trocha snovej oranžovej

Vlak pôjde večerom, vlak pôjde večerom,
vlak pôjde večerom

Teraz si môžem vydýchnuť,
teraz ťa môžem pustiť,
teraz si môžem vydýchnuť

Modré behy na koži
rozloženými akordmi

Vyššie a hlbšie, vyššie a hlbšie,
vyššie a hlbšie

Odpovede vzdialeností znamienok
a znamení medzi nami,
odpovede vzdialeností znamienok
a znamení

Odtlačky amuletov
dvíhajú ruky

v tápavom geste, v tápavom geste,
v tápavom geste

Dnes sa ma nepýtaj,
dnes neviem odpovedať,
dnes sa ma nepýtaj,
dnes neviem

Stožiare stoja a svietia,
bdejú nad tieňmi stebiel

Akoby si nevedel, akoby si nevedel,
akoby si nevedel,

že koľaje sú spojené pražcami,
aby vydržali, kým sa dotknú,
koľaje sú spojené pražcami,
kým sa dotkneme v nekonečne

V nekonečne, v nekonečne, v nekonečne

:::

Nová pieseň

:::

O čom obvykle rozprávaš,
sladkovodne mlčím,
a aby si ma nachádzal,
musím sa stratiť z očí

Vetu už nepoviem,
visí na špičke dymu,
naladená na vlnách krátkeho príjmu,
nalodená na vlnách krátkeho príjmu

O čom obvykle rozprávaš,
sladkovodne mlčím,
a aby si ma nachádzal,
musím sa stratiť z očí

Z očí, z očí, z očí…

:::

Nová pieseň

:::

Zo všetkého teraz najviac verím
v to, čo sa nemôže stať

Veď ty rastieš ako poľná tráva,
nikto nemôže ťa mať
Rozdávaš sa ako tajná ruža,
ako mäkký mach

Zo všetkého teraz najviac verím
v to, čo sa nemôže stať

Celkom smädný pijem ten tvoj prameň
v jeho zákrutách
a si vo mne celkom otvorená,
čistá prostota

Zo všetkého teraz najviac verím
v to, čo sa nemôže stať

:::

Rýchlou chôdzou
pod gaštanmi,
rozvlnená v zelených šatách

Odkvapkávam
rozhodnutia,
jedno po druhom

Nohy stoja na koberci,
som doma najviac

v tom nevedení

:::

Je noc
a hrmia okolo vlaky

Napäto
obraciame magnety

Ruky na spúšťačoch
smrtonosných zbraní

zaváhajú

:::

Prezeráš si neveriacky
svoje korene

Hrubé ramená,
čo ťa dosiaľ držali

Najviac sa sústredíš
na konáre a letokruhy,
na zahniezdené vtáky,
známe bútľaviny

Zatiaľčo ja
v tieni tvojej koruny

zrejem

:::

Vnútorné vlaky sa pohli,
otvorili koridory

Ešte teraz cítim tie vibrácie
na pražcoch

:::

Požičali mi hračku,
aby som si ju dobre ohmatala

Každú noc ma uspáva
a ráno s úsmevom budí

Nikdy sa nenudím
a už vôbec nie som sama

Požičali mi hračku,
aby som si ju dobre ohmatala

:::

Tak teraz už ťa môžem pustiť,
keď som vystužila brehy

Ja ťa nikam nepovediem,
rieky predsa prúdia do mora

a do iných riek

:::

Som celkom zo skla

Modré behy na koži
a rozloženými akordmi
stále vyššie a hlbšie

Stúpampadámdúfamhľadám

odpovede vo vzdialenosti znamienok
a znamení, čo prebehli
medzi nami

:::

Lebo všetko prebieha na povrchu
iba zdanlivo -

aj tieň stebla trávy na mojom lýtku
už na ňom ostal
a odtlačky amuletov

dvíhajú ruky
v tápavom geste

Dnes sa ma nepýtaj,
dnes neviem odpovedať

:::

A preto slamkou
fúknem na oblohu
ešte trocha zasnenej oranžovej

Vlak pôjde večerom

Budem vedľa teba sedieť
unavená

:::

Stožiare stoja a svietia,
bdejú

Akoby si nevedel,

že koľaje sú spojené pražcami,
aby vydržali,
kým sa dotknú

v nekonečne

:::

Stalo sa to nečakane,
že čakám na širokú planinu
tvojej dlane

Až po členky mi zateká

No, heuréka!

Našla som muža,
človeka.