Ľubica Christophory.sk

:::

Myslela som,
že na mňa spadnú vaše dejiny

Vysoké stupňovité regály

A pod nimi
sa topím v bielom tričku

vo svojom večne rozvlnenom mori

:::

Dnes som prázdna planéta,
obchádzam stále dookola,

dúfajúc v baobab
alebo aspoň namyslenú ružu

Ale to nado mnou je sklenený zvon
a miesto chránenia mi bráni

:::

Ledva sa držím na nohách
s bruchom plným rybičiek

Hýria všetkými farbami

Po nociach je akvárium morom,
dávam sa z neho do šírky
drsným rukám rybára

:::

Už tomu asi rozumiem:

Keď sa pohybujem
vo vymedzenom priestore,

môžem presekávať ulice
a prelievať farbami

všetko to povedomé
v lampovom osvetlení

:::

A tak sa usmejem
hladiac kamene
vyhriate slnkom

Obkresľujem výraz tváre
protiležiaceho človeka

Ak aj niekto odíde,
ja ostávam doma

:::

Dvadsiatimi piatimi
vyžmýkanými handrami
nadľahčujem svoju loď

Zo všetkých potrubí mi tečie,
som zanesená
a nepriechodná

Preplnená

Keď sa pozabudnem,
snívam o ústení riek

:::

Pustím telo do voľného tanca,
skracovať vzdialenosti
medzi kvitnúcimi stromami

Križujem trasy svojho mesta,
vždy oddelenými koľajami

Nedotknem sa,
rozoženiem vlny
na všetky strany

Každý večer pre istotu
zapaľujem signálne svetlo

(aby ťa pretlo,
keby si ma hľadal)

:::

Čakám na jarnú búrku
s holými nohami

Postupne si zvliekam
okvetné obaly

Ostane zunivé jadro
môjho atómu

so zmäteným nábojom

Chytím tú búrku za vlasy
alebo ona mňa

:::

Obdivujem kvety,
ako denne zdvihnú a sklonia hlavy

Nie je bez námahy
prekvitnúť sa cez jar

a prijať zvädnutie

:::

Dlaždice niekto naukladal do kruhov

Je vo mne falošné leto
a hľadám odkazy na stenách,

ktoré niekto zanechal len pre mňa

Som donekonečna smädná

:::

Ako mačka sa poprechádzam
po známom dvore

Po tej najtenšej rímse
ladným krokom

Okolo mňa kružnice,
krehké vírenie samoty
až po končeky prstov

Aprílová noc,
som rozkvitnutá
do nevydržania

:::

Nečakane
a celkom zo široka

ma vtiahneš do úsmevu

Panoráma odpočívajúcej krajiny
náhle bujaro kvitne

A tak ho hrdo nesiem
žltým večerom

k sebe domov