Ľubica Christophory.sk

:::

Večer je čoraz sparnejší,
tak nech sa zadusím letom

Zajtra mám na šatách smolu

Dcéra tíši otca,
matka myslí na tých,
čo odišli menej nečakane

“Aj pohreb je súčasťou života,”
hovoríš

:::

Pozriem sa slnku do očí,
oddane prižmúrim viečka:

Každý deň tam je,
tvorí škvrny medzi nami

V štrbinách sa zlomí svetlo,

pochopím

:::

Deithovi

:::

Vraj to na mne vidno,
že sčerila sa voda,
že vo mne čosi drieme,

pokojne si pradie

Vraj to na mne vidno,
že vyšla ryba z mora,
že lastúra sa rozbila

a zrkadlí ma voda

Vraj to na mne vidno,
že raj je niekde blízko,
že do záhrady vietor

prišiel listy zháňať

Vraj to na mne vidno
a jeseň mi to dáva,
v plnej farbe cítiť

V plnej farbe sálať

:::

Kotúľam sa augustovými dňami,
hovorím niečo o rázcestiach
a pochybnostiach

Nechávam utekať minúty kade ľahšie

Naplním ešte jeden riadok,
aby som cítila napätie svojej kože,

ktorá by sa chcela zvliekať,
keby vedela ako a načo

žlté ráno rozprestiera dúhu
po bielych stenách

iba zaclonené

:::

Ticho mi dávaš pokoj,
nechávaš ma na pokoji

Kreslím obrazce po koberci,
pletúc mozaiky myšlienok

Sú vety, ktoré knihy držia vo väzbe
veľmi pevne, nejdú von

Necháš ma na pokoji spať vo vate,

dopadám celou váhou

:::

Odomknúť tie oči nie je len tak,
nehovoriac o možnosti vstúpiť

Blana, na ktorú bubnujem
neprimeraným množstvom dotykov
v dusnom vagóne

neviem byť sama

Keď tebou niečo zatrasie,
stíchnem a dýcham, držím

Niekto mi vrátil moju dávnu vetu
a bola v nej myšlienka,
ktorú nezabudol

Bubny boli,
bubny budú trhať a napínať

ten rezonujúci priestor medzi nami

:::

Ospalá a roznežnená
nerozumiem,

ako dať do poriadku svoj krok,
keď všetko prúdi vlastným tempom

Premena svetiel,
čakanie na električky,
striedanie sa ľudí
vo verejnom priestore

Ešte chvíľu sa nenechám zraniť

:::

A náhle úľava,
že stačí vyjsť pár schodov
a trocha zatiahnuť žalúdok,

keď idem na miesto činu
za kľúčovým mužom

Na opačnom konci stola,
v tom správnom uhle

sme sa obaja posunuli
smerom ku kľučke

Neodísť, otvoriť

:::

Hovoríš mi o krajine,
ako sa rozťahuje,

keď – napriek istej úzkosti
prijmeme jej šírku

Niekoho nesú krídla,
keď bruchom kosí trávu a kamene

a my ideme ďalej od rázcestia

Mapa je preč

Konečne

:::

Nevolaj ma do tej rieky,
uz nepoznam jej prud ani brehy

Neviniem sa popri nej,
nevidim odrazene svetla

Kedysi som sa s nou stretla,
podlahla tej zaplave

Teraz nie

:::

Kreuzberg uz davno poznam,
ked prechadzam svojim srdcom
tam a spat

Sen
Sentiment
Sen ty mne dovolis prezit do konca

:::

Nocou sa vratim unavena,
moje nohy drhli chodnik,
aby sa ocitli na chvilu v spine

Zakrvaveny kapesnik a polnocna tuzba
strhat oblecenie a zabudnut

Ulica ma dovedie domov,
svetlo lampy ma nebude strasit

Pokrcena sukna zacloni oblok,
aby noc nezavadzala,
pohodila ma k tebe

Kdekolvek si a budes

:::

Som rano ticha a zabudnuta
mlkva ulicka

niekde v malom meste
so silnym vyzarovanim toho,

co bolo,
tecie dole kopcami
do novych udoli,

medzi nove brehy,
kde ma drzis

Som mlkva ulicka
s tajomnymi zakrutami
a dvorcekmi, pavlacami

Ranne svetlo, ranne svetlo,
kontury blizkeho cloveka