Ľubica Christophory.sk

:::

Kocur a macka,
do domu ich zahnal dazd
a teraz spia na slnku

Zmurenie oci do neho,
zatvaranie oci do nej

Spim a ty bdies,
prsim a ty susis pust

je medzi nami jasna
cesta do oazy

:::

Prejdem sa z jednej strany duhy na druhu,
na kazdej najdem poklad

Do vecera pada svetlo,
hrad v Uzhorode,
ulicky, v ktorych velmi si

Rozkrojeny mesiac sa mi usmeje,
ked nevladzem dychat:

Len pod!

:::

Nočné návštevy,
ktoré vyplynuli z búrok

Rozprestriem sa po koberci
spolu s nocou,
rozkrojím úsmev do mesiaca

Bude po všetkom smútku
v tej modrej vťahujúcej vode

:::

Kedysi som bola divoká
a teraz pomaly dýcham,
aby som neprepásla

tie kone, čo dávkujú rýchlosť cvalu

:::

Ľahký tanec, krok,
som krok

pred pádom
do osviežujúceho jazera

:::

Tak už sa to leje,
rozťahuje póry zeme
a komunikuje s mojou chrbticou

láska ju chladom

Farby stíchnu

:::

Neotupela som.
Len som prestala čakať.

Po ránach, keď sú okolo priateľské hlasy
sa usmejem na to šťastie vedľa mňa,

na slovko ASI

:::

Moja vlastná rýchlosť ma prekvapila,
aj tá konská sila pod kapotou

Nohy do večerného vetra
točili niečo o rovnej rieke
a černiciach, čo dozrievajú

:::

Zaťala som čakan
do toho večného čakania

Nechcem vysvetlenie, ani odpoveď,
ani príchod, ani západ slnka nad Brnom

Vtedy je mi akosi otupno,
keď cítim vlhkosť zeme

pod vysokými lúčnymi kvetmi
v Královom Poli

:::

Mala som sa vynikajúco v Obořici a v Slatiňanoch – ďakujem všetkým za veľmi odpočinkový víkend, za darčeky a stretnutia. Za koncert!

Niet nad to, keď vás ráno zobudia kone.

:::

Letný piatkový večer.

Letmý vo všetkom,
na čo myslím,
na čo si dovolím myslieť

Niekde za oknami sa tancuje
alebo mlčí,

pričom sa dávno malo niečo povedať

:::

Zamračené – slnečno – zamračené
tváre každého dňa

rozoznávam v sebe,
sestry, nerozlučné, moje pokrvné

:::

Si tam,
ale prenechávam ťa sitám
rozumu

:::

Šumí, šumí, šumí vietor. Preskupuje všetko, čo ležalo len tak ladom. Čo ležalo roky úhorom.

Ten úhor sa vlní, vysiela šoky, komunikuje, drása vodu. Onedlho vycestujem. Ďaleko od všetkého nemožného k tomu vysnívanému za horizontom.

Zajtra hrám na festivale Obořice Jedna báseň.

:::

Za krkom ľadová spŕška,
moje vzdušné zámky
sú vlastne osamelé a chladné:

Dlhý stôl a na konci ty,
rukami nedočiahnem,
cítim sa napätá

Dlažba, klopkanie, samota

:::

Roztápanie hrdosti:

Napísať – nenapísať,
dúfať – nedúfať,
ľúbi – neľúbi

sa točí okolo jedného kvetu

Skackám po tých pomlčkách,
priečkach rebríka

Je to hra, ale je to s ňou vážne