Ľubica Christophory.sk

:::

Sme už dva organizmy:
jednobunkovce

A medzi nami plávajú
malé meňavky

Sme samostatní jedinci,
oddelené polovice

Čo nevedeli nastaviť druhé,
nebozkané líce

:::

Keby to šlo bez slov,
harmonicky pomlčať

Ani strunu nepritisnúť na hmatník,
všetko nájsť poslepiačky,
hmatom

Nech každý atóm spomalene dýcha
a rozoznieva ticho

Keby to šlo bez slov,
zladiť tóny,
užiť si vzájomné napätie sekúnd,

jemne odtikávať blízkosť

Keby to tak šlo.

Na ten koncert
prišla by som.

:::

Vravíš mi: Odíď!
(Odpáľ! Vypadni! Choď spať!
A moje čierne oči tomu nemôžu uveriť.)

Soľ zasyčí
a rany sa rozsvietia krvou

Na arktickej kryhe
svojimi svetlomodrými

studeno páliš

Priamo na mňa,
ostro

:::

Náhle ti stvrdne telo,
keď ti zabehne kosť mojich slov
priamo do gágora

Si cudzí a vo mne zvoní na poplach
tá odsúdená,

ktorú toľko pranieroval
ten krutý, nemilosrdný pán

- si to ty

A z istoty je jasné iba toto:

Už nikdy viac,
už reagujem na alarm,
už si pozor dávam

Už neprijmem tvoj balvan

:::

Niekedy mám dosť,
nevidím dôvod na radosť

a oči mám smutné a mútne

Stiahnem sa, zabalím, utnem…

Dnes nesiem svoje náklady sama
do neznáma

Nebudem otvorená, ani priama

Petrovi

:::

Necítiť k tebe nič,
to akoby do ihly nevošla niť,
ostala by deravá, prázdna

Necítiť už k tebe vôbec nič,
to akoby cvičená opica sa nezasmiala,
ostala by zamračená, 
na mieste by stála

Necítiť už k tebe nikdy vonkoncom nič,
to akoby bič nevydával zvuk,
akoby srdce pri tlkote nehrialo,
ostalo by bez krvi, bledé

Cítim k tebe všetko,
čo, bolo, je a bude

V nehe

:::

Strieborný prsteň schovávam do komory,
pod chlopňou mäkko a s láskou
ho zakrútim do klbka

Navždy so mnou budeš spať:

milenec, manžel, muž aj brat

V krvi mi vždy potečieš riečišťom 
dvoma jasnými prameňmi,
ktoré sme s Božou pomocou stvorili:

toho ivANJELA z našich sŕdc

Nikdy nezanikni,
navždy buď

:::

Cítim k tebe všetko

:::

Niekedy sme opustení

Každý na vlastnej, studenej planéte

Občas ku mne nikto nesmiete,
dvere sú zatvorené,
zatmelo sa,
umrela hviezda

Osamelo v rakete lietam,
krúžim po tvojom orbite

Niekedy mám srdce rozbité
a ty si ten, čo ho zbiera

Niekedy som osamelé, 
zamrežované zviera

Prevládajúci pocit:

otočiť kľúčom v zámke,
vysmiať sa taške,
ktorú uniesol vietor

“Kam chceš ísť?”

To ja som ten vietor
a neviem nič.

:::

Zatiaľ sú to oddelené svety

Deti a kde ty
a ja sa váľame v perinách

Zatiaľ prevláda strach

Keď slnko zavrie dvere, 
ponechaná sama sebe

Vytriezviem

:::

Teplý fén tejto prazvláštnej jari

Už som zabudla,
už som si spomenula

Stav nula
a všetky smery vetra

A tak vetrám

Odnesie ma víchor preč,
ľahkú púpavu?

Cítim naplno všetko,
cítim únavu

:::

Strašíš mi v makovici:

od ópiového rauša
až po jemné zvuky štrkáča

plné zorné pole
k tebe obracia hlavu
- oslepená slnečnica

po západe sa makové hlávky zavrú,
omámene zvieram periny

Nič nevidím