Ľubica Christophory.sk

:::

Stojím v čiernej kuchyni:

Tak to byť nemôže,
musí odpovedať!

Hučanie chladničky,
ten vnútorný ľad,
nesúlad

To jediné mi srdce objíma

Púšťa ťa moja objímka

Horím,
nevnímaš

:::

Si hmatateľný, trojrozmerný,
nemusím sa ťa dotýkať, 
aby si existoval

Plný obal

V hlase máš hlbiny aj zákruty,
odvíjaš sa,
pootváraš vrátka

Nemusím mať závrat
ani sa cítiť vratká

Len obrysy, radosť
hladkám

:::

Ty
na druhom konci planéty

Oblečiem si hrubý skafander
a odletím do iných sfér

Vesmír, kde nie si,
len hmla

Usadila sa mi pod krídla

:::

Ulice ako telo,
ako ramená,
ktoré človeka prichýlia

A každá lampa dnes
akosi jasnejšie svietila

:::

Vetrím,
ale všetky zmysly niekam

zmizli

Strácam stopu

Po čisto bielej značke
nenachádzam smer

V ktorej si ukrytý nore?
Kde si, divý zver?

:::

Ešte to vo mne kráča
ako nemotorné, tiché mača

Ešte to vo mne blúdi
ako pes do vychladnutej búdy

Ešte to šepoce,
krídlami trepoce

Ešte to vo mne beží,
ešte to neprestalo
mäkko snežiť

:::

Pochodom stáť!

Zastavím sa a dýcham
nahlas do toho ticha

Dovolím hrudníku dúfať,
rozptýliť zúfanie

Milujem tie hlučné áno,
tie mnohoznačné nie

Pochodom stáť,
to podprahové vrnenie

Vrneáno, vrnenie, vrneáno, vrnenie…

:::

Túžiť a nesmieť
hlesnúť 
ani zakričať

Túžiť a nesmieť
prejsť tunelom
ani sa opájať tmou

Túžiť a nesmieť
rozložiť mapu
ani plánovať cesty

Túžiť a nesmieť
vyletieť
ani klesnúť

Tá tma je mokrá,
neraduj sa, nesmúť

:::

Po romániku
vždy ešte jedna kapitolka
na záver

Kde spočítam vztýčené chĺpky,
textúru husej kože,
trčiace čipky a ramienka

Je čas sa sťahovať,
prestať brúsiť jazyk i nože

Zbohom, hrejivá krajina,
v ktorej sa všetko môže

:::

Predostrela som sa ti na stôl:

farebný obrus
s fľakmi po červenom víne

Poď večerať!

Chvenie pohárikov,
keď sa rozcvendžia